Minulý týždeň predstavila svojho prezidentského kandidáta SaS a Ľudová platforma sa opäť raz na spoločnom prezidentskom kandidátovi nedohodla a stanovila si ďalší termín, dokedy sa chce dohodnúť.
4 + 4 + 1
Na opozičnom brehu vyzerá situácia nasledovne. Štyria kandidáti záujem kandidovať už potvrdili: Andrej Kiska (občiansky kandidát), Ján Čarnogurský (občiansky kandidát, člen KDH, kandidujúci bez podpory KDH a s podporou KDS), Radoslav Procházka (bývalý člen KDH, zakladateľ o.z. Alfa) a Peter Osuský (SaS). Prinajmenšom štyria ďalší kandidáti boli v súvislosti s prezidentskými voľbami spomenutí, pričom svoju kandidatúru nevylúčili: Pavol Hrušovský (KDH, potenciálny spoločný kandidát Ľudovej platformy, s podporou MOST-HÍD, bez podpory SDKÚ-DS), Martin Bútora (spomínaný ako možný kandidát MOST-HÍD), Peter Šťastný (europoslanec za SDKÚ-DS) a Milan Kňažko (spomínaný ako kandidát liberálnej frakcie NOVA). Iveta Radičová síce svoju kandidatúru opakovane a úplne jednoznačne vylúčila, časť opozície (SDKÚ-DS, NOVA) ju však naďalej považuje za najlepšiu možnú kandidátku a čaká, či si to predsa len nerozmyslí.
Je možné, že sa tento počet nakoniec trochu zredukuje. Rovnako je možné, že sa ešte rozšíri o ďalšie mená. Už teraz je však zrejmé, že na jar budúceho roku bude proti Robertovi Ficovi alebo inému kandidátovi SMER-SD stáť pomerne početná skupina opozičných kandidátov. Inak ako zle to asi dopadnúť nemôže.
Inak ako zle
A to dokonca aj vtedy, ak „inak ako zle" budeme interpretovať tým najskromnejším možným spôsobom. Teda nie bezpodmienečne ako víťazstvo opozičného kandidáta nad kandidátom vládnej strany, ale aspoň ako vyrovnaný súboj dvoch rádovo porovnateľne silných politických táborov. Nie jasné K.O. pre opozíciu.
Inak ako zle to môže dopadnúť iba v prípade, že sa aspoň relevantná časť opozície dohodne na spoločnom kandidátovi. A dnes je už viac menej jasné, že sa na ňom nedokáže dohodnúť za rokovacím stolom. Alternatívou sú otvorené primárky, v ktorých by opozičné strany prenechali výber spoločného prezidentského kandidáta svojim voličom. OKS prišla s takouto iniciatívou už pred minulými prezidentskými voľbami a obrátila sa s rovnakým návrhom na opozičné strany aj teraz. Za primárky sa ešte v septembri minulého roku vyslovila aj Lucia Žitňanská (SDKÚ-DS).
Základná predstava je taká, že primárok by sa zúčastnili kandidáti navrhnutí opozičnými stranami a občianski kandidáti z opozičného prostredia. Voliči by z nich vybrali jedného, ktorý by sa stal spoločným kandidátom celej opozície, alebo tej jej časti, ktorá by sa primárok zúčastnila. Ostatní kandidáti by sa vopred zaviazali, že ak neuspejú v primárkach, nebudú kandidovať v prezidentských voľbách, ale podporia víťaza primárok. Predstavu o bližšej úprave primárok sformulovali napr. OKS v roku 2007, či Miroslav Beblavý (SDKÚ-DS) v októbri 2012. Možná je, samozrejme, aj iná forma, všetko by bolo vecou dohody zúčastnených strán.
Dôvodov pre uskutočnenie primárok je viac, ale tri hlavné by sa dali označiť slovami alternatíva, mobilizácia a spolupráca.
1. Alternatíva
Primárky sú cestou k vytvoreniu relevantnej opozičnej alternatívy k vládnemu SMER-u v prezidentských voľbách. Možno to nakoniec dopadne tak, že „primárkami" bude prvé kolo prezidentských volieb, ktoré nejakého spoločného opozičného kandidáta do druhého kola vygenerovať môže. Rozdiel oproti primárkam bude v tom, že nebude spoločným kandidátom niekoľko mesiacov, ale len dva týždne medzi prvým a druhým kolom, počas ktorých bude dosť náročné prepólovať dovtedajšie súperenie opozičných strán a kandidátov na ich spoločnú podporu jednému z nich. Šance takto vygenerovanej opozičnej alternatívy zrejme nezvýši ani to, že v druhom kole sa stretne jeho prvokolový víťaz zo SMER-u s odhadovaným ziskom nad 40 % s najúspešnejším opozičným kandidátom, ktorý - buďme optimisti - prekročí 10 %. Niežeby primárky boli zárukou víťazstva opozičného kandidáta, majú však potenciál zvýšiť šance na vyrovnanejší súboj.
2. Mobilizácia
Snáď najdôležitejšou prednosťou primárok je mobilizácia opozičných voličov. Uskutočnenie primárok na jeseň tohto roku by umožnilo opozícii prebrať aspoň v tejto otázke iniciatívu, spraviť z nej jednu z hlavných politických tém a predovšetkým vtiahnuť do rozhodovania opozičných voličov. Oni sami by rozhodli, kto sa budúci rok postaví kandidátovi SMER-u. Víťaz primárok by svoju legitimitu nečerpal zo zákulisných dohôd, z rozhodovania členov strán, ani z papierových čísel z prieskumov verejnej mienky, ale z hlasovania voličov, ktoré by svojou formou pripomínalo skutočné voľby.
3. Spolupráca
Z dlhodobejšieho hľadiska môžu mať primárky význam aj pre ďalšiu spoluprácu v rámci opozičného tábora. Bez spolupráce sa opozícia nikam nepohne. A vôbec nejde iba o prezidentské voľby. Politický priestor od stredu doprava je rôznorodý a nikdy nebude predstavovať politický monolit, aký dnes na ľavici tvorí SMER-SD. Pravica sa musí naučiť spolupracovať, vzájomne akceptujúc svoju rôznosť. Inak nemá šancu. A primárky sú príležitosťou na spoluprácu opozície aj v situácii, keď sa politici nevedia dohodnúť na jednom mene.
Posledná možnosť
Koncom mája som ako predseda OKS oslovil sedem opozičných strán s návrhom na uskutočnenie primárok. Odpovede som dosiaľ dostal tri a všetky tri negatívne. KDS odpovedali, že vyjadrili podporu prezidentskej kandidatúre J. Čarnogurského a toto rozhodnutie je pevné a nemenné. MOST-HÍD verí v úspech rokovaní Ľudovej platformy. KDH má pochybnosti o vhodnosti primárnych volieb z dôvodu, že neexistuje záruka, žeby výber kandidáta pravice nemohli ovplyvniť aj voliči SMER-u a iných nepravicových strán. Ostatné oslovené strany (SDKÚ-DS, SaS, NOVA a SMK) zatiaľ neodpovedali.
Zdá sa, že inak ako zle to dopadnúť nemôže. Hoci drobná nádej ešte stále existuje. V politike totiž ešte viac ako v iných oblastiach ľudskej činnosti platí, že rozumné riešenia prichádzajú na rad až vtedy, keď sa všetky ostatné možnosti vyčerpajú. Hoci niekedy na ne nepríde vôbec.
***
Ak sa Vám článok páčil, môžete ho podporiť na VYBRALI SME.
