V stredovekých mestách sa remeselníci povinne združovali v cechoch. Cechy určovali, koľko ľudí môže v meste vykonávať príslušné remeslo a regulovali jeho vykonávanie. V moderných spoločnostiach nahradili úlohu stredovekých cechov komory zriadené zo zákona a majúce povinné členstvo brániace tomu, aby príslušné povolanie mohol vykonávať niekto mimo komory. Rovnako ako v stredovekom meste nebolo možné vykonávať remeslo mimo cechu. Porovnanie komôr k cechom je možno trochu zjednodušujúce, ale táto analógia rozhodne nekríva na obe nohy. A priam sa núka pri pohľade na návrh novely zákona o advokácii, s ktorým prišlo ministerstvo spravodlivosti. Teda pôvodne Slovenská advokátska komora. Podobnosť je možno čisto náhodná.
Všetci už budú na súdoch vyhrávať
Slovenská advokátska komora, teda pardon, ministerstvo spravodlivosti navrhuje, aby sa prax advokátskych koncipientov predĺžila z troch na päť rokov. Podobne ako sa kedysi museli učni a tovariši zaúčať u majstrov, musia sa dnes vyštudovaní právnici najprv zaučiť u advokátov ako koncipienti, ak sa sami raz chcú stať advokátmi. Návrh je odôvodňovaný starosťou o kvalitu výkonu advokátskeho povolania. Veľmi výstižne to uviedla redaktorka STV v príspevku o návrhu novely: „Nemal som dobrého advokáta. Takto reaguje väčšina ľudí na prehratý súdny spor. To by sa malo zmeniť." WAU! Je úplne jasné, že keď sa predĺži prax koncipientov, tak budú všetci ľudia spokojní, lebo odteraz už budú všetci na súdoch iba vyhrávať. Ako inak? Predstava, že na súdoch budú vyhrávať obe sporiace sa strany, je prísľubom nových lepších čias, nezväzovaných pravidlami formálnej logiky.
Na tenkom ľade
Trochu sofistikovanejšie sa v prospech predĺženia lehoty snaží argumentovať dôvodová správa k návrhu novely. Ukazuje na iné regulované právne povolania. Napríklad na notárov, ktorí musia mať za sebou päťročnú prax. Alebo poukazuje na to, že podmienkou vymenovania za sudcu je vek minimálne 30 rokov, z čoho v kombinácii s predpokladaným ukončením vzdelávania vo veku 23 rokov odvodzuje „7 ročnú odbornú prax". Tu sa však ministerstvo dostáva na veľmi tenký ľad. Ide totiž o číru a ničím nepodloženú špekuláciu. Ukončiť vysokoškolské vzdelanie možno, pochopiteľne, aj neskôr ako vo veku 23 rokov. A medzi ukončením školy a dovŕšením 30 rokov môže absolvent pôsobiť v iných povolaniach, absolvovať ďalšiu školu, či materskú dovolenku. Čokoľvek.
Pravdou v skutočnosti je, že zákon o sudcoch nestanovuje ako podmienku pre vymenovanie za sudcu žiadnu predchádzajúcu prax. Rovnako ako zákon o prokurátoroch nestanovuje žiadnu predchádzajúcu právnu prax ako podmienku vymenovania za prokurátora. A keďže tam je minimálny vek 25 rokov, môžeme „logikou" dôvodovej správy dôjsť k záveru, že prokurátorom sa možno stať už po dvoch rokoch od skončenia školy. Ale veď to sú „len" prokurátori.
Do roku 2011 existovali justiční čakatelia, ktorí sa pripravovali na výkon funkcie sudcu, a právni čakatelia prokuratúry, ktorí sa pripravovali na výkon funkcie prokurátora. V oboch prípadoch bola dĺžka praxe 3 roky. Je advokátske povolanie naozaj o toľko náročnejšie a zodpovednejšie od povolania sudcu alebo prokurátora, že vyžaduje o dve tretiny dlhšiu prípravu?
Nadštandardný prístup
A ani s tými notármi si ministerstvo veľmi nepomohlo. Zákon o notároch síce určuje požiadavku právnej praxe v dĺžke päť rokov, z toho však samotná notárska prax (ktorá je porovnateľná s praxou advokátskeho koncipienta) musí trvať len dva roky. Nie päť.
Do dvojročnej notárskej praxe sa pritom započíta aj „prax sudcu, advokáta, komerčného právnika a prokurátora; komora môže do notárskej praxe započítať aj inú právnu prax". A ministerstvo navyše v ďalšom z bodov novely navrhuje, aby sa „iná právna prax" do praxe advokátskeho koncipienta už v budúcnosti započítavať nemohla. Prečo? Lebo dnes už je „dostupnosť k výkonu advokátskeho povolania nadštandardná".
Prístup k výkonu povolania by však nemal byť vecou subjektívneho pocitu tých, ktorí už v súčasnosti toto povolanie vykonávajú a snažia sa ovplyvniť podmienky pre výkon povolania ďalšími záujemcami. Právo na slobodnú voľbu povolania, ako aj právo podnikať a uskutočňovať inú zárobkovú činnosť garantuje ústava. Aj to je jeden z drobných rozdielov medzi súčasnosťou a obdobím stredovekých cechov. Zasahovať do tohto práva a obmedzovať ho je síce podľa ústavy možné, ale zákon by tak mal robiť len v nevyhnutnej miere a na základe dostatočných a primeraných dôvodov. Údajná „nadštandardná dostupnosť" prístupu k výkonu advokátskeho povolania takýmto dôvodom určite nie je.
Stredovek neskončil, stredovek trvá
Novela obsahuje aj ďalšie návrhy, ktoré keby boli predložené v inom kontexte, možno by sa dalo uveriť tomu, že ich cieľom je snaha o kvalitu prípravy budúcich advokátov. Ide napríklad o podmienku, že koncipientov môže mať len advokát s aspoň päťročnou praxou, alebo pravidlo, že jeden advokát môže mať najviac troch koncipientov. V predloženom balíku však ťažko uveriť, že ich účelom je niečo iné než snaha sťažiť ďalším záujemcom prístup k advokátskemu povolaniu.
Umelé obmedzovanie konkurencie nie je cestou ku kvalite. Práve naopak. Nevedie k lepším a dostupnejším službám, ale k pohodlnejšiemu životu ich poskytovateľov. Osud návrhu novely zákona o advokácii ukáže, ako ďaleko sme už od doby cechov.
(Autor je študentom práva a cíti sa návrhom novely priamo dotknutý. O všetkom vyššie uvedenom je však presvedčený bez ohľadu na túto skutočnosť.)
