Podľa § 6 ods. 1 navrhovaného tlačového zákona periodická tlač a agentúrne spravodajstvo nesmú obsahovať "a) informácie, ktorými sa propaguje vojna alebo sa opisuje kruté alebo inak neľudské konanie spôsobom, ktorý je ich zľahčovaním, ospravedlňovaním alebo schvaľovaním, b) informácie, ktorými sa propaguje užívanie omamných látok alebo psychotropných látok alebo sa opisuje užívanie omamných látok alebo psychotropných látok spôsobom, ktorý je jeho zľahčovaním, ospravedlňovaním alebo schvaľovaním". Za porušenie tohto ustanovenia má vydavateľovi periodickej tlače alebo tlačovej agentúre hroziť pokuta až do výšky 200 000 Sk (§ 12 ods. 1 písm. a)).
Oba zákazy sú gumové, idú nad rámec ústavou predpokladaných obmedzení slobody prejavu a neexistuje pre ne reálne zdôvodnenie. Čo je to propagácia vojny? Vyslovenie názoru, že v nejakej situácii je vojna lepším riešením ako iné možné alternatívy? Súhlas s vojenským zásahom USA proti Afganistanu alebo Iraku? Alebo aj romantický opis napoleonských vojen? A čo propagácia omamných látok? Je ňou už požiadavka legalizovať marihuanu alebo treba žiadať legalizáciu aj tvrdých drog? A je potrebné navrhovať priamo voľný predaj drog v obchodoch alebo stačí dekriminalizáciu prechovávania ľahkých drog pre vlastnú potrebu? A čo keď raz bude protifajčiarske ťaženie dovedené do víťazného konca? Budeme sankcionovať aj názor, že snáď aspoň doma v uzavretej miestnosti, stavebne oddelenej od zvyšku domácnosti, by sa fajčiarom nemuselo zakazovať fajčiť?
O použití vojenskej sily v medzinárodných vzťahoch si môžeme myslieť všeličo. Rovnako tak o drogách, ich legalizácii, či účinkoch. Neexistuje však žiadny legitímny dôvod zakazovať a postihovať verejnú prezentáciu takého alebo onakého názoru na tieto otázky. Ústava SR v čl. 26 ods. 4 uvádza, že "slobodu prejavu a právo vyhľadávať a šíriť informácie možno obmedziť zákonom, ak ide o opatrenia v demokratickej spoločnosti nevyhnutné na ochranu práv a slobôd iných, bezpečnosť štátu, verejného poriadku, ochranu verejného zdravia a mravnosti." Zakazovať propagáciu vojny, či omamných látok iste nie je nevyhnutným opatrením v demokratickej spoločnosti. Navrhované zákazy sú teda zrejme aj v rozpore s ústavou.
Aby sme však neboli nespravodliví, Maďarič tieto ustanovenia iba opísal z platného znenia zákona č. 81/1966 Zb. o periodickej tlači a ostatných hromadných informačných prostriedkoch (§ 9b). Rozdiel je len v tom, že v súčasnosti môžu byť sankcionované pokutou do výšky 2 000 000 Sk a Maďarič navrhuje "len" 200 000 Sk. A dnes možno pokutu uložiť "do 15 dní od vzniku skutočnosti odôvodňujúcej jej uloženie", kým podľa Maďaričovho návrhu až "do dvoch rokov". Možná protiústavnosť súčasného znenia zákona však nijako neospravedlňuje zakomponovanie problematických ustanovení do návrhu nového zákona.
Rozdiel medzi oboma zákazmi je v tom, že propagácia vojny je aj trestným činom, kým propagácia omamných látok nie. Podľa § 417 (Ohrozenie mieru) ods. 1 Trestného zákona "kto v úmysle narušiť mier akýmkoľvek spôsobom podnecuje k vojne, vojnu propaguje alebo inak podporuje vojnovú propagandu, potrestá sa odňatím slobody na jeden rok až desať rokov." To na jednej strane robí ešte absurdnejším zákaz propagácie omamných látok v tlačovom zákone, pretože ide o zákaz konania, ktoré samé o sebe (na rozdiel od propagovania vojny) trestné nie je. Na druhej strane z toho vyplýva, že zrejme aj Trestný zákon je v otázke zákazu vojnovej propagandy v rozpore s ústavou. A čo keby sa niekto dopustil vážneho zločinu propagovania vojny v čase, keby sa na hraniciach sústreďovali vojská nejakej susednej krajiny očividne pripravené zaútočiť? Poslali by sme ho za mreže? Človeku sa už ani nechce myslieť na to, ako by asi dopadol známy vojnový štváč Winston Churchill, tvrdošijne odmietajúci uveriť v mierotvorne naladenie Adolfa Hitlera a propagujúci vojnové prípravy, keby vo Veľkej Británii pred druhou svetovou vojnou existovala legislatíva podobná tej súčasnej slovenskej. Veď horná hranica trestnej sadzby za "ohrozenie mieru" sa "za krízovej situácie" zvyšuje až na 25 rokov.
A vo vzťahu k novinám ešte jedna "drobnosť". Ich úlohou je už z ich samotnej podstaty informovať o tom, čo sa deje. Keď nejaký ožratý nacionalista propaguje tankovú vojnu proti južnému susedovi alebo mladý ľavičiar uvažuje o mäkších trestoch pre užívateľov marihuany, čo potom musí vysvetľovať budúci minister kultúry, je povinnosťou médií o tom informovať. Dokonca aj keby výrok politika, o ktorom informujú, napĺňal skutkovú podstatu nejakého trestné činu. Ak nejaký zákon pripúšťa sankcionovanie tlače za niečo, čo je zmyslom jej existencie, je takýto zákon predovšetkým absurdný. Aj keby mal stokrát v názve, že je to zákon tlačový.
